S GUY GILBERTOM – ZASTAV SA NA CHVÍĽU

            Moji mladí, o ktorých sa starám, vždy vidia, keď mi práca začne prerastať cez hlavu. Vtedy mi jeden z nich často povie: „Vieš, čo, Guy, vycestuj opäť za tými svojimi sestričkami do kláštora a odpočiň si. Vždy sa odtiaľ vrátiš ako nový človek...“ Je mi jasné, že cez tieto slová hovorí ku mne Duch Svätý. Vždy uposlúchnem – veď na tom závisí moje „prežitie kňaza“.
            Moji psi Vagabund a Gangster sú vždy nadšení, keď ma vidia baliť kufre. Unavený prichádzam do kláštora, ktorý je postavený v srdci lesa a natiahnem sa pod strom. Som schopný len mlčať a obetovať svoju únavu Bohu. O chvíľu bude svitať. Ďakujem sove, ktorá húka na borovici. Ospevuje Boha za mňa. Ja už na to nemám silu. Veľmi sa mi páči udivujúci výrok svätého Augustína: „Mních nie je nikdy bližšie modlitbe ako vo chvíli, keď nevie, že sa modlí.“
            Tento čas - štyridsaťosem hodín, ktoré som si ukradol zo svojho nabitého rozvrhu, je výhrou pre moje okolie. Tu nachádzam novú silu, aby som mohol „lotrovské výhonky“, dokonale adaptované na terén ulice a násilie, zalievať živou božskou vodou. A nie ich vytrhávať z koreňov alebo chcieť preorať buldozérom.
            Tu sa učím chápať krehkého a rozbúreného dospievajúceho, ktorý zúrivo popiera Boha, pretože ho štyri roky zatvárali do skrine neľudskí rodičia, ktorí v ňom nadlho zahubili túžbu milovať a byť milovaný.
            „Snívam o samovražde“, „mám chuť zabiť svoju ženu“, „už ďalej nevládzem“, to sú litánie, ktoré od svojich „lotrov“ počúvam často, ale pre mnohých z nich som jediným človekom, s ktorým môžu o týchto veciach hovoriť. A na tieto rozhovory – zúfalé a častokrát nesmierne dlhé – potrebujem veľa sily.
            Tu sa mi vynárajú moje nedostatky a slabosti, tu poznávam: „choval som sa k tomu mladíkovi zle, musím sa mu ospravedlniť,“ „nemal som toho druhého posielať do hája“. Podobných viet sa mi v mysli vynára mnoho.
            Symfónia lesného ticha, nádhera stvorenia a moja modlitba mi pomáhajú zmieriť sa s ostatnými. A predovšetkým sám so sebou.
            Keď v noci nasadám do auta, aby som sa vrátil do parížskych ulíc, som už úplne iným človekom. Ešte raz sa vžijem do divokého krákania havranov, ktoré sa tešia na zvyšok granúl po psoch – veľmi im chutia. Už sa ale teším na to, že ešte túto noc vstúpim do najhorších podnikov mesta, aby som aspoň niekomu poskytol nádej.
            Pre každého človeka je nevyhnutné naplánovať si chvíle ticha a samoty v tomto svete, ktorý sa ženie šialenou rýchlosťou. Svojim významom sú tým, o čo prosíme v našej modlitbe: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“

                                                                                                 (Zdroj: Guy Gilbert, Srdce v ohni)